Pocity viny a strachu a to nie len vo vzťahu majú na nás oveľa väčší vplyv, ako si vieme predstaviť. Čím menej si ich uvedomujeme, tým viac sme manipulovateľní.
Jedine zdravý pocit našej hodnoty nám pomôže rozlíšiť hranicu medzi tým, čo robíme z vlastného presvedčenia a tým, čo robíme zo strachu.
Poznáte príbeh, keď na začiatku vzťahu je kráľovná a rytier. Postupne sa však z kráľovnej stáva ustrašená hysterka, ktorá sa snaží splniť aj to nevyslovené želanie svojho rytiera. A z rytiera sa stáva macho neschopný akejkoľvek diskusie.
Hoci je vzťah na začiatku uspokojivý, ale predsa len je spojený s nárokmi, sme schopní uveriť, že ak budeme schopní nároky ktoré sú na nás kladené dostatočne uspokojivo plniť, budeme nenahraditeľní. Za túto pseudoistotu však platíme ustavičným sebazapieraním.
Naše obavy nám bránia objektívne vnímať skutočnosť o našom vzťahu.
To je dôvod, prečo aj rozumní ľudia podliehajú manipulácii tých, ktorí vycítia ich zraniteľné miesta. A práve tie sú kľúčom k trinástej komnate, ktorú by sme ani za svet neotvorili. Naše neistoty, ktoré za tými dverami schovávame nám totiž sugerujú, že s nami niečo nie je v poriadku. Preto sme náchylnejší uveriť tomu, že sa máme prispôsobiť tomu druhému pre naše dobro. Pri tom ale musíme prijať fakt, že ten druhý vie lepšie čo je pre nás dobré, alebo čo je, alebo nie je v poriadku.
Takým klasickým príkladom manipulácie je veta o sebectve, ktorá nás dokáže veľmi rýchlo zbaviť akéhokoľvek prejavu vlastnej vôle. Pritom výrok: ,,Si sebec keď myslíš len na seba,“ potvrdzuje sebectvo u samotného autora. Dotyčný ním vlastne vyjadruje, že pre nás má byť dôležitejšia jeho potreba, čím vlastne potvrdzuje sebectvo u samého seba.
Človek si to ale v tom zmätku neuveduje a automaticky prijíma fakt, že chyba je v ňom. V snahe napraviť to urobí všetko, aby partnerovi vyhovel. Niekedy už dopredu a niekedy pod nátlakom.
Naša vlastná neistota dáva právo manipulátorovi v jeho očiach nás poučovať, vychovávať a trestať.
Jeho nátlak funguje tým lepšie, čím menej si my sami veríme. Preto veľmi rád zráža naše sebavedomie. Vychádza pri tom z predpokladu, že je to pre dobro spoločného vzťahu. Nie je schopný vyjednávať. Nedokáže stráviť žiadne iné riešenie. Ak by nás nemal pod kontrolou, ohrozilo by to jeho istoty. Tento bludný kruh udržuje strach z rozpadu vzťahu. Z podriaďovania sa stáva nástroj moci. Lebo aj ten, kto trvá na svojej pravde, je neistý vnútorne a preto nie je schopný čakať, ako sa jeho partner zachová. Ide teda o vzájomnú závislosť partnerov.
Skúsenosť, že neexistuje iná možnosť, než sa druhému neustále podvoľovať, je zhubnou nielen na osobnej rovine, ale pre vzťah celkove. Kto sa považuje za zlého, stále viac sa pred partnerom uzatvára. Dochádza automaticky k nedôvere medzi partnermi. Opakované podriaďovanie sa podrýva sebaúctu, až človek postupne prestane vnímať svoje pocity. Pre bezpečnú komunikáciu ostávajú už len neosobné povrchnosti.
A tu nastal čas riešiť seba, nie partnera!
Vydierať sa nechá len ten, kto sa niečoho bojí. Z čoho teda máme strach tak veľký, že sme ochotní kvôli nemu stále ustupovať? Začína to maličkosťami, kedy si ani neuvedomujeme, že sa začíname cítiť zodpovední za to, ako sa náš partner, rodič, dieťa či kamarát cíti. Je rozdiel mať prirodzenú snahu o blaho blížneho a byť niekomu otrocky odovzdaný. Rozdiel je v tom, že v prvom prípade sa slobodne rozhodujeme, kým v tom druhom prípade nemáme na výber.
,,A kde je to napísané?“
Túto jednoduchú otázku odporúča psychoterapeutka Susan Forward všetkým, ktorí si nevedia poradiť s presvedčivými manipulátorskými argumentami.
,,Kde je napísané, že ty si dôležitejší ako ja…, že ty máš pravdu a nie ja…, že ja kazím náš vzťah, lebo neskáčem ako ty pískaš?“
Pochybnosť otvára nové dvere – Slovami Paula Coelha
,,Ak zmeníš spôsob, akým vykonávaš rutinné veci, umožníš, aby v tebe vyrástol nový človek.“
Mohlo by vás zaujímať:
