Už v 18. storočí, v období osvietenstva, francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau napísal : ,,Sprísňovanie trestov je len pokusom obmedzených hláv vynútiť si terorom úctu. Pritom možno pozorovať, že krajiny, v ktorých sú telesné tresty najhoršie, sú zároveň krajinami, v ktorých sú tieto tresty najčastejšie.„

Dieťa neposlúcha, provokuje, odvráva. Skúša, čo rodičia vydržia.

Alebo možno len urobilo chybu, ktorá by sa už nemala opakovať. Nech už má prehrešok dieťaťa akúkoľvek podobu, jedno je isté. Treba ho zastaviť. Dať mu najavo, že sa nám jeho správanie nepáči a že s ním nesúhlasíme. Ale ako ? Naozaj bude stačiť mu to len povedať?

Zo skúseností už vieme, že slová jednoducho nestačia. Celkom malé dieťa im nerozumie, staršie si ich nemusí všímať. Rodičom tak neostáva nič iné, len vymyslieť trest. A tu narážame na kameň úrazu.

S láskou a úctou.

Tresty, rovnako ako odmeny a pochvaly, patria k výchovným metódam. Tým, aké tresty sú najvhodnejšie, sa zaoberajú rodičia a vychovávatelia už od nepamäti. Neskôr sa k nim pridali filozofi, kňazi, psychológovia a sociológovia.

O trestoch a odmenách bolo napísaných veľa odborných publikácií a úvah. Vďaka nim vidíme, ako sa tresty v priebehu histórie vyvíjali a menili.

Na podobu trestov má veľký vplyv aj kultúrne prostredie a tradície, takže sa v rôznych kultúrach výrazne líšia. Zatiaľ čo sa napríklad v západnej Európe tresty veľmi zmiernili, v iných krajinách sa telesné tresty, niekedy veľmi tvrdé, považujú za žiaduce a výchovné.

Už v stredoveku si mnohí uvedomovali, že telesné tresty môžu dieťaťu viac ublížiť ako prospieť a že výchovné môžu byť len za určitých podmienok. Už vtedy vedeli, že nie je dobré poddávať sa hnevu, zároveň však nie je dobré ani chyby ignorovať. Vedeli, že v žiadnom prípade by nemali byť k žiakom hrubí a urážať ich. Vedeli, že takýto prístup odrádza žiakov od štúdia. Vedeli už vtedy, že správne vzdelávaní žiaci hľadia na svojho učiteľa s láskou a úctou.

Pretože tých, ktorých milujeme, napodobňujeme ľahšie.  To všetko sa dá vyčítať zo spisov zachovaných ešte z antických čias . 

Na hrachu.

Až do súčasnosti sa telesným trestom v našej kultúre darilo dobre. Ako dokladujú dobové materiáli a aj rozprávania našich babičiek a dedkov. Výprasky sú ešte aj dnes bežnou súčasťou výchovy. A aj keď sú fyzické tresty na školách zákonom zakázané už od roku 1870, aj potom bolo bežnou praxou že učiteľ telesne potrestal žiaka. Výchova v rodine tiež bola prísnejšia, rodičia siahali po rôznych výchovných pomôckach, okrem varechy, či remeňa, to bolo aj kľačanie na hrachu, státie v kúte, či bitie pravítkom po otvorených dlaniach. Každý rodič, či učiteľ, si vyberal podľa vlastného gusta.

Popri telesných trestoch máme aj tresty psychické.

Po týchto trestoch síce nezostávajú stopy na tele, ale o to väčšie šrámy zanechávajú na duši dieťaťa. Zostávajú po nich rany na duši, a pretože tie bývajú skryté, oveľa horšie sa rozpoznávajú a ešte oveľa horšie sa liečia.

Najmä v útlom detskom veku sú veľmi nevhodné, pretože malé dieťa nevie pracovať so svojou psychikou a o svojich vnútorných pocitoch nevie hovoriť, ani sa v nich vyznať. 

Keď napríklad rodič svoje dieťa odmieta, nechce s ním hovoriť a to dokonca ani vtedy nie, keď sa mu dieťa ospravedlní, zvyšuje to napätie a zmätok, čo dieťaťu spôsobuje stále väčší stres a úzkosť.

Zosmiešňovanie a ponižovanie je ďalší veľmi častý nástroj trestu. Ked si uvedomíme, že už len taká ironická poznámka: ,,Čo len z teba bude?“ dieťa nemusí chápať len ako iróniu. K ďalším psychickým trestom patria výčitky, keď rodičia jasne dieťaťu naznačujú, že jeho správanie ich privedie do blázinca.

Jedným z najzávažnejších psychických trestov je vyvolávanie pocitu viny. Vtedy sa dieťa nedokáže správať uvoľnene a bezprostredne, a časom na seba začne brať vinu za veci, či udalosti,  ktoré s ním, ani s jeho správaním, vôbec nesúvisia.

Po dobrom, alebo po zlom?

Podľa niektorých psychológov neexistujú žiadne správne tresty. Akýkoľvek trest je vo svojej podstate rizikom. Zároveň však nie je možné, aby sme zlé správanie dieťaťa nechali bez povšimnutia. Je nevyhnutné na to reagovať a usmerniť ho nejakým spôsobom.

Ale ako? 

Názory sú na to rôzne. Čo je trestom pre jedného, pre druhého to už nemusí byť trest. Trestom pre dieťa je to, čo dieťa ako trest prežíva. Čo ho zahanbí tak, že sa tomu bude chcieť v budúcnosti vyhnúť.

Naopak, odmenou je pre dieťa všetko, čo prijíma s radosťou a čo mu navodzuje príjemné pocity.

Princíp odmeny a trestu, podľa psychológov, funguje na základe podmienených reflexov. Znamená to, že ak dieťa bude dostatočne odmenené za to čo sa mu podarí, bude chcieť prežiť tento pocit znovu, a preto sa bude o to snažiť.

Presne takto funguje aj trest. Aby vychovávateľ dosiahol svoj cieľ, stojí to často veľa síl. Okrem veľkej trpezlivosti sa osvedčilo aj pravidlo predchádzania chybám dieťaťa tak, že sa na chybu včas priamo, alebo aj nepriamo upozorní. Tým sa zvyšuje jeho pozornosť aby chybu vôbec neurobilo. Úlohu si tak dieťa splní správne a môže byť pochválené. Táto metóda prináša lepšie výsledky ako demotivujúci trest za neúspech, ktorý nemusí byť stopercentne zavinený len samotným dieťaťom. Každé dieťa má z trestu prirodzený strach a ten je potom bariérou k úspechu. Trest zlé správanie síce zastaví, ale správne ho buduje iba odmena. Odmena motivuje určitý spôsob správania, vyvoláva v ľuďoch kladné citové zážitky a posilňuje ich sebadôveru. Preto by sme jej mali dávať vždy prednosť pred trestom.

Výchovné zaucho.

Podľa výsledkov Inštitútu pre výskum verejnej mienky, zverejnených pred niekoľkými rokmi, si u nás dvadsaťštyri percent ľudí myslí, že je užitočné deti biť, alebo fyzicky trestať pravidelne, šesťdesiat ľudí zo sto bije deti občas a iba jedenásť percent ľudí je tých, ktorí sú presvedčení, že biť deti je zlé.

Zároveň tento prieskum potvrdil aj fakt, že sklony ubližovať slabším majú len tí, ktorým v detstve ubližovali ich rodičia. To je dôkaz, že bitím ešte nikto nikoho lepším neurobil.

Niektorí odborníci síce tvrdia, že je veľký rozdiel medzi bitím a výchovným zaucho, zároveň však o tom, že násilie páchané na deľoch nemá žiadne ospravedlnenie, netreba ani polemizovať.

Za adekvátny sa považuje trest taký, ktorý dieťa upozorní na to, že sa deje niečo zlé, ale jeho razancia, okrem miernej bolesti mu nespôsobí žiadne odreniny.

Tvrdenie, že výchova úplne bez trestov je jediná správna je falošné. Tvrdia psychológovia. Podľa nich malé dieťa, pokiaľ nedostane trest ihneď po prehrešku, trestať zmysel nemá, pretože rýchlo zabúda a trestať ho za niečo, čo si nepamätá, je veľmi zlé a oslabuje to jeho dôveru k rodičom.

Rovnako sú nevhodné dlhé kázania do šiestich rokov, pretože dieťa neudrží pozornosť a uniká mu správny význam toho, čo sa snaží rodič povedať. Ale jedno jediné zaucho mu povie oveľa zrozumitelnejšie, že urobilo niečo zlé. A pre dieťa je nesmierne dôležité, aby trest správne pochopilo. Naopak, u detí starších ako jedenásť rokov je fyzický trest výrazne škodlivý. Nemusím ani zdôrazňovať to, že trestať dieťa za to, za čo ani nemôže, je veľmi hrubou chybou. Zároveň odmeny a tresty musia zodpovedať nielen veku dieťaťa, ale aj jeho osobnosti. Aby rodič mohol správne dieťa vychovávať, musí poznať všetky jeho stránky. Bez toho nemôže dobre voliť odmeny a ani tresty.

Kľúčovým faktorom je vek, pretože osobnosť dieťaťa sa vyvíja postupne. Rovnako by sa mali meniť odmeny a tresty dieťaťa. Niektoré výchovné prostriedky totiž strácajú na účinnosti vekom. Naopak, účinnosť nadobúdajú vekom prostriedky viac duševnej povahy,  ako napríklad pochvala, odmena, či ocenenie dieťaťa. Nezabúdajme pritom na to, že odmenou je to, čo spôsobí radosť dieťaťu, nie rodičovi, aby sme sa vyhli trestom v psychickej rovine, keď napríklad dieťa nebude mať z odmeny radosť. Zlá reakcia dieťaťa na odmenu nie je jeho vina. Je to vina rodičov, pretože nebrali ohľad na to, čo poteší dieťa.

Keď trestať, tak s láskou.

Okrem toho, že výchovné prostriedky musia byť zrozumiteľné a pochopiteľné, sústava týchto prostriedkov musí byť aj rozmanitá. V opačnom prípade trest a ani odmena, nemajú účinok a dieťa si na ne zvykne. Ak dieťa robí chybu opakovane v jednej veci, trest treba mierne stupňovať.

To isté platí aj pre odmenu. Ak dieťa dostáva neprimerané množstvo darčekov, ochudobňujeme ho o drobné radosti z obyčajných vecí a možnosť po niečom túžiť a niečo si želať.

Dôležité je aj to, aby si rodičia navzájom nepodrývali autoritu, keď chcú svoje dieťa potrestať, a ani by si nemali dieťa kupovať, ak ho chcú prilákať na svoju stranu. Takéto správanie sa vždy obráti proti nim. 

Na záver sa ešte vrátim ešte k trestom psychickým. Snažte sa im prosím, čo najviac vyvarovať. Psychický trest vo forme odmietnutia, alebo slovného zavrhnutia dieťaťa, je absolútne neprijateľný. Pár zaucho, alebo po zadku, je oveľa menej škodlivé, ako keď povie rodič dieťaťu, či už priamo, alebo nepriamo, že ho nemá rád.

Dobre potrestať môže len ten, kto má rád a kto to vie dať najavo, aj keď trestá.